Kontrola e-mailu

Zadaný e-mail už existuje. Prosíme, prihláste sa.


Prihlásiť sa

Zabudnuté heslo

NavigaceNavigácia 0

Finty, finty, fintičky, ktoré zhrnula autorka Viera Spišáková do úspešnej publikácie Pravopisné finty


Školské lavice sú zaplnené množstvom klasických učebníc. Čo vás viedlo k vytvoreniu „praktických fínt“ a kedy vznikla tá prvotná myšlienka?

Ťažko povedať, kedy vznikla prvotná myšlienka - ona vznikala v priebehu niekoľkých rokov, je to viacročná záležitosť. Myšlienky sa postupne nabaľovali jedna na druhú, vždy sa objavilo niečo nové. Zavážil aj fakt, že ešte keď som pôsobila v školskej praxi, videla som, že klasické učebnicové poučky sú také nezáživné a komplikované, že robia študentom problémy. Takže už počas mojej pedagogickej praxe som hľadala spôsob, ako riešenie jednotlivých pravopisných problémov priblížiť prakticky a hlavne jednoducho v 5 minútach, aby prišlo to očakávané „Ahaaa!“. Po ukončení pedagogickej praxe som v rámci doučovania žiakov hľadala absolútne „zjednodušeniny“, alebo - ako tomu hovorím - „kuchynskú slovenčinu“, aby pravopis nebol pre žiakov takým strašidlom. Takto vznikali finty, jedna za druhou sa postupne odvíjali... Bavilo ma to a dodnes ma to baví.  

Pravopisné finty predstavujú prehľadnú zbierku pamäťových pomôcok pre slovenský pravopis. Môžeme ich vnímať ako vaše zaužívané ťaháky, ktoré vznikali postupne na základe najčastejších „bolehlavov“ žiakov?

Ťahákmi by som ich nenazvala, ide skôr o zjednodušené pochopenie podstaty... Potom už nepotrebujete ani ťahák. Keď žiak pochopí, že podstatné meno si má dať do základného tvaru, a keď je to podstatné meno ženského rodu a  nemá na konci „a“, tak musí mať pri skloňovaní na konci mäkké „i“ (zver, obuv - zveri, obuvi), na to nepotrebuje ťahák. Čiže osobne by som to za ťahák nepovažovala, skôr za pomôcku, ktorá sa veľmi  ľahko dostane do pamäte.

Našli by sa spomedzi fínt aj také, ktoré vzišli spoza školských lavíc priamo od žiakov?

To nie, také šťastie som nemala. Ale jedna z fínt vznikla počas doučovania žiaka, ktorý odhalil celý problém okolo koncoviek privlastňovacích prídavných mien (tie robia problém najmä pri písaní adries). Tá finta je úžasná. Hneď som sa ho spýtala, či ju môžem uvádzať ako svoju, ak by sa to raz prípadne uverejnilo. On sa schuti rozosmial a prikývol, že vlastne som mu to všetko povedala ja, len inými slovami... Čiže zo školskej praxe nijaké finty nevzišli, ale v domácej praxi vzniká kadečo....

Hovorí sa, že byť učiteľom je „diagnóza“ na celý život. Mohlo byť práve aj odhodlanie neustále odovzdávať vedomosti iným aj po ukončení aktívnej pedagogickej praxe impulzom k spísaniu tejto „zbierky fínt“?

Asi áno, pretože ja som sa stretla pochopiteľne len s určitým percentom verejnosti, ale s celou verejnosťou som sa do styku dostať nemohla. Mám príbuzných a známych vo viacerých mestách Slovenska a všade so mnou chceli počas mojich návštev riešiť „pravopisný problém“ svojich detí, takže som sa stala odstrašujúcou tetou, ktorá, ak príde, trápi deti diktátmi. Preto som cítila potrebu tieto moje finty zverejniť, ale na druhej strane som sa bála, že sa nenájde nikto, koho by takéto niečo “neodborné“ oslovilo. 

Viedla vás pri tvorbe aj istá motivácia zanechať po sebe „odkaz“ pre ďalšie generácie?

Áno, ale pôvodne len pre moje vnučky, pretože som nedúfala, že nájdem vydavateľa. Mám dve úžasné vnučky, ktoré to síce dnes ešte nepotrebujú, ale raz budú. Finty vlastne vznikali tak, že som si ich začala písať do počítača pre ne. Teraz im takto píšem o svojom živote a o ľuďoch, s ktorými som prišla do kontaktu, ale moje vnučky ich poznajú už len z obrázku, napr. mojich starých rodičov. Je to úžasné, lebo si spomínam na veci, ktoré už dávno zapadli prachom, ale teraz pri spomínaní sa mi to všetko vynára, takže som si sama sebe dala úžasný dar...

Publikácia obsahuje množstvo pravidiel pravopisu pretavených do zapamätateľných fínt a praktických ukážok. Bolo náročné vytvoriť koncept, ktorý by viedol k čo najľahšej a najpochopiteľnejšej forme odovzdania vedomostí?

To áno, bolo to náročné. Počas svojej praxe som vždy bola v priamom kontakte s tými, ktorým som niečo vysvetľovala, čiže som okamžite mala spätnú väzbu. Totiž jednu a tú istú vec môžete vysvetliť viacerými spôsobmi, lenže kým nie ste s danou osobou v priamom kontakte, neviete, či už to pochopila alebo či treba na to ísť z inej strany a iným spôsobom. To bol jeden z problémov, pre ktoré som si myslela, že táto publikácia ani nevznikne.  

Publikácia predstavuje doplnkovú pomôcku pre všetkých, ktorým robí slovenský jazyk a jeho gramatika „vrásky na čele“. Vieme nájsť silnú stránku tejto publikácie v porovnaní s klasickými učebnicami?

Učebnice si zakladajú na pravidlách, ktoré sú veľmi náročné na zapamätanie a niekedy ani nie sú správne. Veľké zjednodušenie oproti klasickým učebniciam predstavuje napríklad finta pri privlastňovacích zámenách môj, svoj, tvoj, mojim, svojim, tvojim - kedy sa píše krátke a kedy dlhé i. Učebnice učia, že v inštrumentáli singuláru sa píše dlhé i, a v datíve a lokáli plurálu sa píše krátke i. Dospelý má čo robiť, aby si to dal v hlave dokopy, a teraz si predstavte žiaka, kým sa to naučí. A keď je v strese (monitor, skúšanie), aj keď vie poučku, prestane si byť istý a zmýli sa. Preto ja to učím tak, že to, čo je moje, tvoje - atď. je samo, bojí sa a potrebuje palicu - dĺžeň nad i - aby sa ubránilo. Ale ak ich je viac, neboja sa a stačí im bodka nad i - čiže krátke i.

Každý žiak je iný a vyžaduje si individuálny prístup. Ako skúsený pedagóg s 50-ročnou praxou ste získali všeobecný prehľad o najčastejších nedostatkoch žiakov. Kde podľa vás vzniká najväčší problém – je to v náročnosti slovenského jazyka, v zložitosti klasických učebníc, v nedostatku doplnkových materiálov, alebo do istej miery je to aj o samotných žiakoch, nakoľko „knižné klasiky“ veľkých spisovateľov sa dostávajú do rúk mládeže čoraz menej?

Ja by som to na žiakov nezvaľovala. Keď sa žiak aj snaží, ale opakovane sa mu diktát nevydarí a stále robí chyby, nakoniec rezignuje. Potom nastáva znechutenie a slovenčina ako jeho materinský jazyk sa stáva jeho nepriateľom číslo 1 (alebo aj číslo 2 - podľa toho, aký je „matematik“). Naša slovenčina je dosť náročný jazyk, ale keď sa chce, tak sa dá zjednodušiť a priblížiť tak, aby to žiaka príliš nezaťažovalo a aby mal pocit istoty, že určite je to tak, aj keď sa mu nejaké slovo nepozdáva...V učebniciach je mnoho vecí vysvetlených veľmi odborne a práve tú prílišnú vedeckosť by som zamenila za praktickú, zjednodušenú formu učiva, aby to žiak pochopil. 

Vaše finty si získali veľkú obľubu ako u žiakov, tak aj u rodičov. S akými reakciami ste sa stretávali zo strany kolegov a  iných pedagógov?

Priznám sa, finty som nekonzultovala s nikým zo slovenčinárov. Ale trápila som priateľov, ktorí slovenčinu len prakticky používajú, ale ju neštudovali, teda v tomto smere laikov, aby si finty prečítali. Na nich a ich úsudku som si overovala, či sú jednotlivé časti príručky dostatočne zrozumiteľné. Za ich pomoc a ochotu som im veľmi vďačná.

Vieme, že niekedy aj mnohých dospelých potrápi nejaké to i/y v slovíčku. Myslíte si, že táto publikácia presahuje rámec zamerania na školopovinné deti a zíde sa aj „do vrecka“ dospelých?

Určite, to jednoznačne. Veď aj dospelý bol žiakom a mal s gramatikou rovnaké problémy, aké mávajú terajší žiaci. A keď k tomu pripočítame roky, keď sa už pravopisu nevenuje a nepotrebuje ho v každodennej praxi... Rozhodne mnohým dospelým robí pravopis problém J. Pri doučovaní jedného chlapčeka, ktorý ku mne prichádzal so svojím otcom, som si všimla, ako si otecko vždy vytiahne svoj notes a niečo si zapisuje. Myslela som si, že si zapisuje voľačo pracovné. Po čase sa mi priznal, že si zapisoval všetko, čo som hovorila a potom sa to so synom spolu učili. Myslím si, že táto publikácia môže pomôcť hlavne žiakom 8.- 9. ročníka ZŠ, stredoškolákom a dospelým, ktorí sa potrebujú a chcú v pravopise zdokonaliť. 

Pravopisné finty sa s počtom 3000 predaných kusov stali bestsellerom. Predčila predajnosť vaše očakávania a v čom podľa vás tkvie úspech publikácie?

Úspech vidím asi v tej jednoduchosti. Ja som si bola viac-menej istá, že ľudí publikácia osloví, len som nemala istotu, či po nej vôbec siahnu. Ľudia sú znechutení toľkými príručkami na trhu, ktoré nie sú ničím iným ako z troch učebníc urobená štvrtá, z ktorej sa nič nového nedozvedia... Mala som obavy, že nad publikáciou len mávnu rukou, načo je im ďalšia príručka. Aj preto som navrhovala dať do názvu slovo „finty“, lebo som dúfala, že to snáď čitateľovi našepká, že tam nie je nič vedecké, a keď si knižku otvorí a prezrie, pochopí.  

Publikácia je nabitá fintami. Určite však naša slovenčina skrýva ešte mnoho jazykových a gramatických hlavolamov, ktoré čakajú na zjednodušený výklad. Uvažujete nad prípravou ďalšej knižky?

Ťažká otázka. Sem-tam človeku niečo napadne, ale ja by som to prirovnala k liekom. Nové lieky sa nedajú do obehu, kým sa neoveria. Tak je to aj so mnou. Aj keď mi niečo zíde na um, kým si to neoverím v praxi - to znamená, kým neprídem na to, že to deťom skutočne pomáha - tak by som to nepúšťala z rúk.

Čo by ste na záver odkázali tým, ktorým sa už táto publikácia dostala do rúk, resp. tým, ktorí uvažujú nad jej kúpou?

Nech si ju kúpia a nech ju čítajú veľmi pomaly, problém po probléme. Nech knihu nečítajú naraz, veď to nie je román, ale nech sa jedným problémom zaoberajú dovtedy, kým sa s ním nepopasujú, a až potom nech pristúpia k ďalšiemu problému. 

Ak by sme mohli nazrieť do vášho súkromia, čomu okrem lúskania pravopisných fínt ste sa venovali, alebo venujete najradšej?

Počas vysokoškolských štúdií som bola „zažratá do literatúry“, ja som v podstate gramatiku nenávidela a venovala som sa jej len v najnutnejšej miere. Pravopis som od detstva ovládala, lebo som neskutočne veľa čítala a mám vizuálnu pamäť. Tým, že literatúra ma veľmi bavila, mala som obdobia, počas ktorých som sa zaoberala len jedným autorom, ale úplne do hĺbky, aby som ho dokonale spoznala so všetkým, čo k nemu patrí, čo na neho vplývalo, čo z neho urobilo toho človeka, akého som prostredníctvom jeho diel spoznala. Mala som šťastie, že počas štúdia nám prednášal prof. Andrej Mráz - úžasný človek, ktorý niektorých našich realistov zažil „na vlastnej koži“. Práve on nás viedol k snahe spoznať autorov do hĺbky,  pretože mnohé veci človek ináč ani nevie pochopiť. Napríklad dlhý čas mi trvalo, kým som pochopila Rúfusove „Modlitbičky“. Až keď som sa čírou náhodou dostala k jeho rodičom, strávila s nimi a básnikom noc pod jednou strechou a videla, ako svoju zdravotne postihnutú dcéru uspáva tými modlitbičkami – čiže zveršovanými modlitbami, vtedy som pochopila veľmi veľa. A toto „maniactvo“ v literatúre som potom zúročila, keď som učila. O viacerých spisovateľoch poznám veľa detailov a zaujímavostí, ktoré dokresľujú ich osobnosť a do učebníc sa nedostanú. Nimi som rada dopĺňala učivo na vyučovacích hodinách a žiaci sa pritom ani neobzreli, nie že by ešte vyrušovali.

Skrýva vaša „tajná komnata prianí“ ešte nejaké nesplnené sny a želania?

Áno, skrýva. Aby som bola ministerkou školstva . Ale vážne - chcela by som mať možnosť hovoriť s niekým, kto učil, pozná problematiku školstva a kto by mohol ovplyvniť proces tvorby učebníc i osnov, kto by bol kompetentný urobiť potrebné zmeny...


              

Rozhovor zostavila: Tímea Šoltésová 




Finty, finty, fintičky, ktoré zhrnula autorka Viera Spišáková do úspešnej publikácie Pravopisné finty