NavigáciaV súčasnosti prebieha na českých, ale aj na slovenských školách živá diskusia o prístupe k učeniu. O zmene prístupu k tradičnému vzdelávaniu a výučbe sa rozprávali naši českí kolegovia s psychológom, didaktikom a učiteľom Robertom Čapkom.
Aký prístup k výučbe preferujete a aké sú vaše východiská?
Robert Čapek: Počas svojho pôsobenia na univerzite som sa zaoberal českými a zahraničnými vzdelávacími systémami, z ktorých som zbieral poznatky, súčasne som učil a mal som tak možnosť overovať tieto poznatky v praxi. Na tomto základe som vytvoril celistvú štruktúru, ktorú nazývam “podporujúce a klimatické vyučovanie”. Pretože si myslím, že najlepší učiteľ je eklektický, zaradil som do svojho prístupu poznatky, ktoré som pozbieral z mnohých zdrojov. Páči sa mi niečo z walfdorskej školy, daltonskej školy, slobodnej výchovy a z mnohých ďalších prístupov. V štátnej základnej škole sa však dá použiť len niečo z toho. Učiteľ v bežnej, každodennej praxi bohužiaľ nemá čas, ktorý som mal ja pri svojom pôsobení na univerzite, podrobne sa venovať tomu, ako vzdelávať. V dôsledku toho často nemá ani filozofiu, ako učiť. V rámci systému podporujúceho a klimatického vyučovania, ktoré učiteľom ponúkam, poskytujem návod, ako praktickými činnosťami v triedy dosiahnuť vysoké ciele.
Aké sú reakcie vedenia škôl na zmenu vyučovania podľa vášho prístupu? Je problematické z pozície učiteľa presadiť iný prístup k vyučovaniu?
Robert Čapek: Je a zároveň nie je. V rámci tých niekoľkých tisíc štátnych základných škôl v ČR existujú často veľmi svojbytné svety, ktoré nie sú uniformné. Veľmi dôležitá je osoba riaditeľa. Niekedy je riaditeľ najpokrokovejší pedagóg na škole a zúfalo sa snaží, aby mal takú aj zborovňu a naráža na problémy. Niekde je zase riaditeľ, ktorý sa príliš nezaujíma o činnosť učiteľa, pretože je zahltený organizačnými a manažérskymi povinnosťami. Učiteľ má tak voľnú ruku v tom, ako bude učiť. Niekedy je vedenie školy prekážkou pre kvalitné vyučovanie, pretože vymýšľa nezmysly, ako napríklad povinný počet známok za polrok alebo sa zaoberá tým, že učiteľka nedáva zlé známky a spochybňuje náročnosť jej výučby. Takže každá škola je tak trochu iný svet. Pokiaľ by som to mal trochu zovšeobecniť, tak kvalitný, pokrokový, povedzme moderný učiteľ, to má vždy ťažšie na štátnej škole než ten klasický, konzervatívny, “výkladový” učiteľ. A pokiaľ to nemá ťažšie, tak má pekelné šťastie, že je na takej škole.
“Pretrváva predstava, že je potrebné poznatky odovzdávať . Zatiaľ čo vo svete a vôbec v modernom vzdelávaní je to úplne naopak. Musíte dostať žiakov do hry, žiaci musia prísť na veci sami.”
Vieme, že váš pohľad na tradičnú výučbu je pomerne radikálny - v čom sa by podľa vás mala zmeniť tradičná výučba na dnešných školách?
Robert Čapek: Tradičné vyučovacie metódy sú nekvalitné, tradičné hodnotenie robí paseku v motivácii žiakov, tradičné vedenie triednych schôdzí je nekvalitné. Zmeny by tak mali nastať vo všetkých oblastiach. Hlavne však v použití dobrej didaktiky, s dôrazom na to, čo je vo vyučovaní a vôbec vo vzdelávaní naozaj dôležité - sú to mäkké zručnosti (soft skills) a postoje. Nie učivo, ktoré má byť len prostriedkom k dosiahnutiu tých vyšších vzdelávacích cieľov. Deti by mali chodiť do školy spokojné, malo by ich to tam baviť. Ďalej by sa mal zmeniť vzťah v trojuholníku “rodič - učiteľ - žiak” v prospech klientskeho prístupu. Prosto úplne normálne veci, ktoré ale u nás nefungujú.
Čo vlastne predstavuje tradičná výučba?
Robert Čapek: Tradičnú výučbu poznáme z čiernobielych filmov, kde profesor hovorí a trieda mlčí, píše si, počúva. Proste “frontálka”. Výklad a riadená diskusia, kde aj tak väčšina žiakov vôbec nehovorí a neodpovedá. Učiteľ je stredobodom pozornosti všetkého a vykladá rádoby múdrym hlasom, v triede je ticho. Akoby rakúsko-uhorské vyučovanie, ako sa tomu dnes hovorí, ktoré sa doteraz nezmenilo. Na gymnáziách je to stále normálne, ale vlastne aj na ostatných stredných a mnohých základných školách. Pokiaľ sa výučba napríklad angličtinára z tohto prístupu vymaní, stráca v očiach kolegov “punc kvality”. Pretože stále pretrváva predstava, že je potrebné poznatky odovzdávať. Zatiaľ čo vo svete a vôbec v modernom vzdelávaní je to úplne naopak. Musíte žiakov dostať do hry, žiaci musia prísť na veci sami, musia konštruktivisticky získať každý poznatok, musia objavovať, chodiť ako výskumníci do lesa, na lúku, do laboratória. Učiteľ ich iba vedie ako mentor, sprievodca alebo moderátor. Takže tá tradícia je proste to, čo by sme mali čo najrýchlejšie zrušiť. Rodičia by mali chcieť naozaj kvalitnú výučbu a nenechať si nahovoriť, že výklad je nejaká kvalita. Pre výučbu je dobré zaraďovať metódy vzájomného učenia, peer metódy, teambuildingové metódy, skupinovú prácu a podobne. Tých možností je veľa. O tom, čo sa v triede odohráva, by mali spolurozhodovať žiaci. To zvyšuje motiváciu žiakov, výučba je pre nich hravá a zábavná. Chce to viac radosti v školách, ako je to na prvom stupni, keď sa ešte deti tešia do školy. Táto radosť bohužiaľ nie je dôležitá pre množstvo učiteľov, a to je škoda. Na svojich seminároch hovorím, že by učitelia mali obohatiť svoju činnosť o hry, zábavu a radosť. Potom to baví aj ich, aj žiakov.
Dôležitou súčasťou činnosti Roberta Čapka je postgraduálne vzdelávanie, hlavne pedagogických pracovníkov. Lektoruje semináre pre zborovne základných a stredných škola a vzdelávacie inštitúcie. Zaoberá sa pedagogicko - psychologickými témami, napr. Alternatívne metódy výučby, Triedna klíma, Hodnotenie a sebahodnotenie žiakov, Odmeny a tresty v školskej praxi, Vedenie triednej schôdze a rozhovor s rodičmi a ďalšie.
